Logo FSK Gbelan

Odievanie v Gbeloch

Kroj, ktorý sa nosil v Gbeloch, patrí k tomu typu, ktorý bol rozšírený v oblasti obcí Petrova Ves, Letničie a Brodské. Kroje z Kútov sú viac podobné so sekulským. Po svetovej vojne, za starej republiky sa už starý slávnostný farebný kroj obmedzil iba na sviatočné príležitosti a pri divadlách. Potom sa už nosil iba jednofarebný kroj.

Ženský kroj

Ženský kroj bol rozmanitejší, pestrejší ako mužský. Naspodu sa nosil podomácky ušitý rubáč z konopného plátna, no ten nosili sedliacke ženy. „Pánske ženy“ nosili plátené.

Mal dve časti:
- Horná časť - (cez prsia rovný pás, z toho išli dve ramienka - oplečí.), v zadu boli na husto prepletené.
- Spodná časť, od pása dole, sa volala podouek. Na rubač sa obliekali rukávce, ktoré sa nosili po celý rok.

To mali aj na všedný deň, aj na sviatky. Neboli zdobené, šili sa z šifónového alebo bavlneného plátna, na sviatok z jemného plátna vapéru. Okolo krku mali stojačik ozdobený bielym „štikerajom“ (obšívaná čipka), podobne ako okraj rukávov.

Na rukávce si ženy navliekali pruclek alebo lajbl. Pruclek bol krátky po pás, bez rukávov. Tesne obopínal prsia a šnuroval sa vpredu. Na všedný deň nosili ženy lajble zapínané vpredu na gombíky. Lajbl bol podobný a zapínal sa na drobné gombíky. Naspodu mal spevňovací nazberaný materiál (šošky), ktoré sa pripásali sukňami.

Na sviatok sa dávala na chrbát trojuhlastá šatka z bieleho tylu, nazvaná pouovička. Boli na nej strapce, existovali viacfarebné a zastŕkali sa za pás. Vpredu sa prekrížila a na chrbte uviazala alebo zastŕkala. Gbelské šatky neboli vyšívané.

Keď bolo chladnejšie, na rukávce sa obliekali gaže (podobné dnešnej blúzke). Boli priliehavé po pás, naspodu naskladané, zapínanie bolo spredu na gombíky, hore na krku mali stojáčky. Pod gažou bol úzky ponaberaný pás (kanír). Na rukávoch hore boli šošky, na pleciach naskladané a široké lemy na rukávoch. Na kanír sa dávali čipky.

Napríklad tento kanír nepoužívali brodčanky. Oni tomu hovorili gelety. Používali ich ešte ženy z Letničia, Petrovej Vsi a Smolinského.

Do poľa mali bez šošiek, lebo by nestíhali žehlenie po práci na poli. Často sa to pralo. Mali olemovaný pásik (štrajk) z plátna alebo z kúpených čipiek.

Kacabaje (gaže bez kaníra podšité látkou) siahali po pás. Boli zo súkna a podšité. Dolný okraj bol olemovaný pásom, vzadu boli rozťahovacie šošky a boli celé s podšívkami. Vpredu bol väčší výstrih, golier bol olemovaný ako okraj rukávov. Rukávy sa zužovali, na okraji boli zdobené točenou šnúrkou. Zapínanie bolo rovné ako na gaži a gombíky obtiahnuté látkou – kto aké zohnal. Lemy boli široké ako na gažiach.

Druhé kacabaje (ľahšie bez gaže), nosené sedliačkami, sa šili z jemnejších, ale vlnených materiálov ako popelín (jemná látka). Rukávy boli menej nazberané, dolný okraj lemovaný čipkou, šošky boli trocha dlhšie – do šikma strihané. Okolo krku mali stojačik, tak ako gaže, na jeden gombík. Niekedy bol na ňom malý krézl (široká nazberaná čipka okolo krku), ale veľa žien od toho upúšťalo, nakoľko sa to pokrčilo a nebolo to vidno. Museli byť škrobené.

Po roku 1940 gaže postupne nahradili blúzky (plúsky), ktoré nosia staršie ženy až dodnes. Neboli však gažiam podobné. Boli rovné. Brodčanky nosili na sukni rovno spustené blúzky. Boli na pleciach trochu nazbierané a rukávy boli široké, dole boli obrúbené „na gaťku“.
Brodčanky vždy hovorili: My máme blúzky, vy máte gajdačky a tak sa v Gbeloch zaužíval tento pojem.
Gbelanky mali kraje blúziek olemované na šnúrku zaviazané na páse a ohrnuté.
Bývali ozdobené len gombíkom ale na pukavky. Okolo krku sa nosili límečky (špicatý, alebo guľatý – kto ako chcel) a okolo rukávov lemeček na pukavku. Široký rukáv sa nabral do límečka a zapol sa na pukavku.
Všetky blúzky sa už neskôr šili aj na všedný deň z tej istej látky ako límec – z bieleho štikovaného plátna.

Ku sviatočnému kroju si dávali dievčatá na krk v nedeľu a na sviatky škrobený krézl, ktorý sa zapínal na háčik (haklík). Ženy si ho naskládali zo stužiek alebo vyšívali samé.
V Gbeloch sa nosili bledé hodvábne fjertochy (zástery), ale len na sviatky.

Sukňa a blúzka bola jednej farby – štofová, sukňa skladaná. K tomu išli podľa farieb hodvábne fjertochy. V Gbeloch sa nosila na sukne modrotlač, ktorú tlačili v Sobotišti. (modrá-dve bodky, modrá–tri kvetinky, modrá, kvetinky....... skrátka rôzne typy – akoby vodový vzor a to bolo obyčajné biele plátno, na ktoré bola dávaná modrotlač.

Na sviatok sa nosili biele dve až tri škrobeničky (spodničky) z bieleho plátna, olemované naširoko vyšívaným štikerajom.
Bolo to Nešporové oblečenie z modrotlače: sukňa, fjertoch a farebné plátené na spodničky.
Na plátenú košeľu (rubáč) sa obliekali spodné sukne a škrobenice z jemného bavlneného plátna.

Neboli ničím zdobené, neskôr sa spodný okraj lemoval zúbkami alebo čipkou. Zadná časť bola nazberkaná troma radmi nití. V páse boli šnúrky, opásali sa a zaviazali.
Sukne sa v Gbeloch nosili do roku 1940 dlhšie - po členky. Potom už boli kratšie, len aby boli zakryté kolena (koleňačky).
Na sukne sa priväzovali fjertochy, ktoré siahali do polovice bokov, aby bola vidieť skladaná sukňa. Sviatočné fjertochy sa šili z farebného hodvábu. Pre porovnanie: v Brodskom sa šili z bieleho vapéru. Vo všedné dni si pripásali čierne glotové. Pri práci sa po r. 1930 začala nosiť zástera, ktorá zakrývala celý predok, priväzovala sa vzadu na krku i v páse a volala sa šircl alebo fjertoch. Staršie ženy to už ale moc nenosili. Šili sa zo všelijakých látok.
Keď išli dievčatá za družice napríklad na Božie telo a niesli Pannu Máriu, tak mali biele sukne ( týlové) . Na škrobeniciach mali bielu sukničku, biele lajble, biele rukávca, a venček z myrty. Tieto sukne boli zvlášť pošité pre družičky, ale sedliacke dievčatá chodili v nich aj keď išli na 1. sväté prijímanie, alebo birmovku. Brodčani to majú ako kroj až dodnes. Na rozdiel od Gbelaniek sa oni obliekali na úzko.

Obuv

V teplejšom počasí, zhruba od Jozefa chodili ženy bosé. Do žatvy si obúvali starú, roztrhanú obuv alebo pantofle, ktoré vpredu nohu chránili. Vzadu boli otvorené.
V chladnejších dňoch si obúvali celé šnurovacie topánky (strevíce), v starších obdobiach čižmy s dlhými mäkkými holenkami – celá holenka bola mäkká (suovenčáky). Neskôr to nosili už len chlapi.
V nedeľu nosili parádne harmonikové čižmy s tvrdými holenkami. V zime nosili teplé čižmy z hune (huňené boty), meltonky a mrazofky. Meltonky už boly od firmy Baťa. Na nohy si natiahli dlhé pančuchy, ktoré siahali až nad kolená. A tam mala štrumpandlu (guma na prichytenie obyčajnej pančuchy nad kolenom) upevnenú gumou. Boty nastali okolo roku 1945.

Zakrytie hlavy

Hlavu si ženy prikrývali šatkou (ručník). Letné boli z jemného materiálu a mali dookola čipky, no nemali žiadne vyšité monogramy. U nás sa nosili hodvábne voštichle. Boli ako zlaté, blyšťavé a krémové. Ďalej boli zelenkavé, béžové a biele. Boli drahšie-pevnejšie a druhé voľnejšie. Vozievalo sa to z Rakúska, aj krojové mašle, parádne gombíky, čipky pre krajčírky... keď išli v slamených košoch predávať vajcia a iný tovar z hospodárstva.

Auzendráky (červené kvetinové šatky na hlavu prekrývajúce uši ) sa nosili uviazané do ušníc, ako na Morave. Pripínali sa špendlíkami, nezaväzovali sa. Boli ozdobené pestrými farebnými kvetmi. Na sviatočne dni sa nosili vlnené kašmírové ručníky v pestrých farbách. Mali rozličnú kvetinovú ozdobu (ruže, čerešne...)
Boli aj jednofarebné šatky vo farbe šiat. Sekané boli jednofarebné, žemľové, hnedé, červené, modré aj biele - najsviatočnejšie. Volali sa sekané, lebo mali kraj ako na pásky posekaná stuha. Kupovali sa hotové a neskôr, keď sa už nedali zohnať, si ich ženy dávali vyšívať na tesilan (látka, z ktorej sú vyšívané ručníky)
V chladné dni a v zime mali ženy na hlave a pleciach prehodený bavlnený alebo vlnený štrikovaný vlniak. Tkané tabuľové halinky neboli štrikované. Boli jednofarebné, s vytkávanými vzormi, na okrajoch mali strapce, akoby vyšúchané. Veľké (hrubé) halinky boli tabuľové farebné a hladké. Jeden veľký vlniak (kašmírový) vytváral na povrchu vlnovky ako ovčia kožušina (hovorilo sa tomu kudrnatý). V zime nosili ženy sveter (cvédr, v Gbeloch svetr). Ešte voľakedy vozili na voze v zime starší ľudia kožuchy.

Vlasy si dievčatá zapletali do vrkoča (cup), vydaté ženy vrkoč zatočili na hlave do kolieska.
Pozapínané to bolo spinkami (hornódlami). Po uši ostrihané vlasy, mikádo, nosili iba, „pánske" dievčatá. Každá po sedliacky oblečená žena – mladá či staršia nosila ručník. Holé hlavy nosili len pánske ženy.
Najstaršie ženy zachovávajú takéto oblečenie dodnes.
Okolo roku 1900 sa chodievalo s veľkými košami na chrbte do Viedne a tam sa vymieňali vajíčka, syr či umúcené maslo za gombíky, stužky či iný materiál.

Kroj pre nevestu a družičky

Nevesta mala oblečené rukávca, na nich lajbl. Vzadu na lajbloch trčali dve šošky. Na páse mali pripásané plátenné škrobenice, na nich bola túlová sukňa a krajkový fjertoch. Okolo krku sa mašličkou priväzoval kanír. Na hlave mala veniec z myrty, lebo bola ešte slobodná. Obuté mala šnurované topánky (strevíce). Polobotky sa začali nosiť až so vznikom firmy Baťa. Čepiec jej obstarala krstná mama ako dar pre nevestu. Čepiec bol na zátylí mriežkovaný, na vrchu mal ozdoby z naberanej mašle v jemnej farbe, napr. žltej, krémovej, ružovej a biele žabky - do ružičky, venčeka zložené našité nábery. Medzi mašľami na čepci boli aj umelé kvietky a korálky.

Zaväzovali sa vzadu šnúrkami. Z čepca viseli dve ružové mašle, ktoré siahali po zadok.
Čepiec sa ďalej používal a aj keď išla krstná mama na svadbu, tak si dala čepiec.
Pri krste si dali čepiec ženy pri úvode, keď išli s novonarodeniatkom do kostola, používal sa aj pri čepčení nevesty pri svadbe.

Pri sobášení išla nevesta so sviečkou k bočnému oltáru Panny Márie a krstná mama ju „zaplénila“ (celú ju prikryla plénou) a uviedla ju ženíchovi k prednému oltáru, kde bol sobáš.
Obyčajne ako sa niesla tá sviečka, zvykla sa pléna podpáliť.
Družičky na svadbe mali okolo krku zdvojený krézl, rukávy rozšírené volánikom. Tie, ktoré boli na všedný deň boli len s štikerajem, skrátka úzke rukávy.

Mužský kroj

Približne od roku 1920 – 1935 muži nosili konopné široké nohavice (gaťe), ktoré sa do žatvy obliekali aj po zániku kroja. Priväzovali sa v páse šnúrkou (tráček), navlečenou do nohavíc. Konopné košele mali široké rukávy, priväzovali sa pod krkom šnúrkami. Sviatočná košeľa bola biela, vapérová, mala užšie rukávy.
Na nedeľu nosievali aj biele košele s rovným límcom (nebývali špice) a nosili vyšívaný náprstník (úzky golier) a vyšité to bolo krížikovým vzorkovým vyšívaním. Na konopňákoch nebolo ani zapínanie, ani rozporok. Aby to bolo kryté, nosila sa zástera.

Na košeľu v nedeľu a vo sviatok sa obliekala vesta. Bola podšitá obyčajne bielou sypkovinou (podšívková látka, do ktorej sa dávalo perie do periny), aby bola pevnejšia. Okolo roku 1940 už boli vesty podšívané hodvábom. Na sviatočných krojovaných lajbloch sa z radu gombíkov používal zväčša len vrchný, ostatné boli na ozdobu.

Nohavice boli zo súkna ako pruclek, boli podšité, úzke, zasúvali sa do čižiem. Modré alebo čierne nohavice mali vpredu ozdobu z točenej šnúry. Predok v rozkroku tvorila sklápacia predňička. Remeň prevlečený v páse nohavíc a cez predňičku sa pripásal k pásu.

Ku kroju sa do predňičky vkladala krížiková vyšívaná alebo očipkovaná šatka (šňuptichl, kapesník). Monorgamy si na kapesníčky vyšívali len ženy.
Na nohaviciach mali muži ku kroju prepásanú zásteru (záscera) z modrého sifónu. V nedeľu sa nosila vyšívaná vlnená zástera svetlomodrej farby. Spodok bol lemovaný výšivkou, v rohu bola kvetinka. Šnúrky boli viac modré, ako v inej farbe. Uviazané boli vpredu.

V zime sa nosili cajchové nohavice a kabát. Kabát bol trojštvrťový, mal dvojradové zapínanie. Šil ho miestny krajčír. Približne v roku 1945 prišli po cajchoch chlpaté (drevjené) látky a po nich dobré vlnené štofy. Proti chladu si obliekali plstené haleny a kto mal, aj kabát.

Hlavu si pokrývali klobúkom (širúch) so strieškou, v zime baranicou. Ženích mal nohavice, v nich vpredu šátek, bielu vapérovú košeľu, pruclek, na hlave širák s pierkom z rozmarína alebo mirty. Obuté mal čižmy (boty).

V priebehu roka okrem žatvy a kosby si muži obliekali do práce buď ušité, alebo kúpené nohavice (galóty), kúpenú alebo doma ušitú košeľu z jarmočnej látky a kabát, v chladnejších dňoch aj vestu. Pod nohavicami nosili dlhé spodky (muži podlekače, ženy podlekačky). Mužské sa na spodku priväzovali tenkými šnúrkami (tráčkami). Na nohaviciach i galótach mali vpredu pripásanú modrú zásteru (záscera), ktorej pravý roh sa zastrčil vľavo za pás. Chlapi veľmi málo nosili zásteru ku galotám, pretože im zavadzala. Galoty už mali rozporky.

Kroj sa pomaly menil a zanikal. Najprv asi v 30.-40. rokoch nášho storočia zanikol mužský kroj. Kroj sa nosil pri dožinkách. Na procesie nosili biele košele a čierne gate. Ženy nosili všetko biele, ako sme už uviedli.

Aj muži chodili cez leto prevažne bosí. K žatve si obúvali pantofle, v chladnejších dňoch šnurovacie bagance, na ktorých mali pribité podkovičky. Keď bola poľadovica, mali chlapi cveky.
V zime si obúvali na všedný deň čižmy s mäkkými sárami (holenkami), takzvané suovenčáky, ktoré boli okuté podkovičkami. Ku kroju nosili sviatočné čižmy, ktoré mali tvrdé holenky. V zime si obúvali plstené vysoké čižmy (klobučáky). Do čižiem i bagančí sa nastielal vecheť slamy, nohy sa ovíjali onucami (onučky). V 40. rokoch sa začali nosil sandále, mladí nosili poltopánky (polobotky). Doma sa málokedy prezúvali. Čo do maštale, to do domu, nakoľko v domoch bola hlinená zem posypaná pieskom.
Čižmy sa vyzúvali pomocou dreveného vyzuváka (pachola), natierali sa pastou (viks, globín) a leštili (glancovali) sa podomácky robenou kefou z koňského chvosta. Na zľadovatenú zem alebo na ľad sa na obuv navliekali staré ponožky alebo handry.

Okolo roku 1945 sa začali nosiť kupované gumové traky (šráky), predtým sa nohavice pripevňovali remeňom. V zime sa proti mrazu pred dlhou cestou na hlavu a na krk navliekala pletená kukla (šlofauka), v ktorej boli otvory pre oči, ústa a nosné dierky. Za veľkej zimy sa nosili svetre, na krk sa dával štrikovaný šál a na ruky zápästky (šticle) a rukavice, najmä palčiaky (palčáky). Palice (hákovice) nosili iba chromí ľudia.

Kravata (kravatla) objavila v tridsiatych rokoch. Dovtedy na nosili vyšívané náprsnáíky. Ženy veľakrát háčkovali kravaty, bo boli drahé a nie každý si ich mohol dovoliť. Muži si strihali vlasy mašinkou sami alebo jeden druhému. Až v 40. rokoch bol v obci holič. Fúzy nosili iba muži na vojenčine, niektorí jednotliví prisťahovalci, domáci len výnimočne.

Detské odievanie

Deti do dvoch rokov nosili z látky ušité prikrývky hlavy – gargulky.
Deti mali na sebe košieľky (košelky), detské šatôčky (šatečky), na hlave čepček (čepeček). Novonarodeniatka zabalili do perinky (podušky) a zaviazali pásom (poviják). Pre dievčatá sa volila ružová farba, pre chlapcov bledomodrá. Ešte nechodiace deti matky nosili ovinuté podlhovastou plachtou (odzivačka) na chrbte aj na predu, nakoľko neboli kočiare...
Aj v dnešných dňoch sa to opäť vracia. Ženy si tým chránia chrbticu.

( Ľudmila Macánková, Slavomír Brutovský, rok 2011)

Webhosting sponzoruje webhosting.inet.sk Grafika a implementácia Vladimír Kormančík